V detstve sme jazdili v autách bez bezpečnostných pásov a airbagov. Fľaštičky s liekmi nemali bezpečnostné uzávery, dvere často neboli zamknuté a skrine sa nazamykali vôbec.
Pili sme vodu z napájadielka na rohu, nie z plastikových fliaš. Nikoho by ani nenapadlo jazdiť na bicykli v prilbe. Hrôza!
Celé hodiny sme dávali dokopy najrôznejšie vozítka z lopárikov a koliesok od kočíkov a až keď sme sa rútili z kopca, spomenuli sme si, že na nich nemáme brzdu.
Až keď sme týmto spôsobom niekoľkokrát vleteli do tŕnistých kríkov šípok, spoznali sme, že bez bŕzd to nie je ono.
Z domova sme odchádzali ráno a po škole sme sa hrali ktovie kde vonku. Domov sme sa vracali, keď sa rozsvietili prvé lampy. Celý deň nikto nevedel, kde sme. Mobily neexistovali.
zdroj: sashe.sk
Občas sme sa porezali, polámali sme si nohu alebo vyrazili zub, ale nikto nikoho nežaloval. Proste sa to stalo.
Nikomu ani nenapadlo, že by to nebola len a len naša vina. Spomínate? A koľkokrát sme sa pobili a chodili s modrinami! Lenže sme si ich nevšímali.
Napchávali sme sa buchtami, lízali zmrzlinu a napájali sa limonádou, ale nikto z nás z toho nepribral, pretože sme večne niekde lietali a hrali sa.
Z jednej fľaše pilo „iks“ ľudí a nikto z toho rozhodne neochorel.
Nemali sme play station, počítače, 165 kanálov satelitnej televízie, cédečká, mobily, tablety, ani Internet.
Pozerať sa na filmy sme chodili k tomu, kto mal doma televízor – žiadne videá vtedy taktiež neboli. Zato sme mali kamarátov.
Chodili sme s nimi von. Jazdili sme na bicykloch, hádzali konáriky do prúdu potoka alebo riečky, stavali rybníčky a hrádze z blata, hrali sa na naháňačku, vysedávali sme na lavičkách v parku alebo na zábradlí pri škole a rozprávali sme sa o všetkom možnom.
Keď sme s niekým chceli hovoriť, skrátka sme išli k nemu, zazvonili alebo zaklopali, otvorili dvere… Rovno!
Bez dovolenia, bez sprievodu, bez ochrany! Sami v tom krutom a nebezpečnom svete!
Ako sme to vôbec mohli prežiť? Hrali sme vybíjanú s loptou alebo hokej s palicami a starými teniskami, zvonili na cudzie zvončeky, chodili sme na jablká a hrušky do cudzích záhrad, čerešne sme prehltli aj s kôstkami a tie kôstky nám napodiv v bruchu nezačali rásť. Každý sa skúsil aspoň raz zapísať do futbalového mužstva alebo na hokej, dievčatá na gymnastiku… nie každý sa tam dostal.
Učili sme sa vyrovnať so sklamaním. Naše skutky boli naše. Boli sme pripravení niesť následky. Nebolo za koho sa schovať.
Naše pokolenie dalo svetu mnoho ľudí schopných riskovať, zvládať problémy a tvoriť niečo, čo tu ešte nebolo, čo ešte neexistovalo. Mali sme možnosť voľby, právo na riziko a nezdar, mali sme zodpovednosť a naučili sme s tým všetkým zaobchádzať.
zdroj: chillin.sk
