Volám sa Miška. Môj manžel je Saša. Vzali sme sa pred siedmimi rokmi. Svadba bola nádherná a zábavná. Hostia nám úprimne priali lásku, vzájomné porozumenie a samozrejme i deti. Tiež sme sa na ne hneď po svadbe zamerali.
Moje prvé tehotenstvo bolo neúspešné, embryo prestalo rásť, ako sa hovorí „zamrzlo“. Bolo nám to veľmi ľúto a pokračovali sme ďalej v našom úsilí. Ale znovu sa všetko pokazilo.
Druhé tehotenstvo bolo ešte horšie ako prvé, bolo mimomaternicové. A po operácii som si vypočula strašný výrok – už nikdy nebudem môcť mať deti.
To už bol náš zármutok obrovský. Obaja sme to sa Sašom strašne prežívali. Začali sme žiť pre seba, užívať si dobrých vecí. Ale teraz už je nám tridsať rokov. Máme všetko, čo potrebujeme: byt, chatu, dve autá. Dvakrát ročne si doprajeme cestu do zahraničia, ale v našom živote je cítiť akási prázdnota …
Ako prvý začal o adopcii hovoriť Saša:
– Miška, čo keby sme si vzali nejaké dieťa z detského domova? Všetci majú deti … a všetci hovoria len o kočíkoch, kolobežkách a kreslených filmoch … tiež by som chcel vychovávať dieťatko …
– Saša, tiež som o tom premýšľala, ale nejako som sa bála ti to navrhnúť … A koho by si radšej? Chlapca alebo dievčatko?
– Mne je to jedno, ale radšej by som asi dievčatko, chcel by som ju vychovávať ako princeznú!
– Dobre. Súhlasím.
Začali sme si vybavovať papiere. Vďaka našim majetkovým pomerom sme povolenie na adopciu dostali veľa rýchlo. A potom nastal slávnostný deň, kedy sme sa išli pozrieť na deti do detského domova. Nepomysleli sme na novorodenca, to by sme čakali dlho, ale starších deti tam bolo veľa.
Keď sme tam prišli, deti sa hrali na dvore. Stáli sme v diaľke a obzerali sme sa. Vtom som zacítila, že ma niekto ťahá za sukňu. Keď som sa pozrela dolu, uvidela som blonďavú dievčinu s humornými pehami. Mohli jej byť tak tri alebo štyri roky. Usmiala sa a spýtala sa ma:
– Teta, nie si náhodou moja mamička?
Srdce sa mi takmer zastavilo. Vôbec som nevedela, čo by som mala odpovedať, ale z očí mi vytryskli zradné slzy az úst mi samovoľne vyšla tieto slová:
– Áno, moja drahá, my sme sem prišli s oteckom za tebou!
Saša vzal dieťa do náručia a išli sme k riaditeľovi detského domova. Volal sa Alexej Pavlovič. Keď nás uvidel s touto malou dievča v náručí, odmietavo s trochou ľútosti zavrtel hlavou a požiadal vychovávateľa, aby si dieťa vzal. Potom nás uviedol do svojej kancelárie, aby sme sa porozprávali.
– Viete … ono je to trochu zložitejšie … toto dievča nie je sama …
Hneď som Alexeja Pavloviča prerušila:
– No a čo, tak si vezmeme obaja! Má ešte bračeka?
– Nie, nie, má dve sestry … Sú to trojčatá. Vezmete si ich všetky?
Saša a ja sme len zažmurkali. Tri rovnaké princezné? To tiež existuje?
– To sa ich zriekli rodičia?
– Ich matka bola naša chovankyňa. Bola ešte veľa mladá, keď otehotnela … A zrazu sa jej narodili tri deti a jej organizmus to nevydržal: deti sa podarilo zachrániť, ale ju nie … Nikto si ich nezobral. Kto potrebuje tri naraz? Ale rozdeliť ich jednoducho nemôžeme!
– My ich chceme!
Povedal Saša presvedčivo a postavil sa.
– Poďme, ukážete nám ich všetky! Ako sa volajú?
Ponáhľali sme za dievčatami. Okamžite sa k nám správali ako k vlastným, zahrnuli nás otázkami a rozprávali nám svoje príbehy.
O pár dní neskôr sme si už v piatich išli vybrať nový veľký byt, pretože pre našu, teraz už mnohopočetnou rodinu, sme potrebovali veľa miesta!
