Starostlivosť o novorodenca je duševne, fyzicky aj psychicky vyčerpávajúca činnosť. Minimálne prvé štyri mesiace musia rodičia venovať celú svoju pozornosť tomuto novému životu. Neostáva vám veľa času na starostlivosť o seba, nakoľko je to pomerne dosť chaotické obdobie, ktoré vám na druhej strane dáva možnosť byť v prítomnosti a nemyslieť na nič iné.
Blogerka Celeste Yvonne je matkou dvoch detí – jedného batoľaťa a novorodenca. Napísala list svojmu manželovi, v ktorom ho žiada o viac pomoci s deťmi. Okamžite sa to stalo „hitom“ internetu, nakoľko tam reálne opisuje, aké je to byť matkou, ktorá sa cíti byť zaseknutá na jednom mieste.
Posúďte sami…
„Drahý manžel,
Potrebujem. Viac. Pomoci.
Minulá noc bola pre teba ťažká. Požiadala som ťa, aby si dohliadol na dieťa, aby som mohla ísť skôr spať. Dieťa plakalo. Nariekalo. Počula som ho až hore. Premýšľala som, či by som mala ísť dole a vyslobodiť ťa alebo len zavrieť dvere, aby som sa mohla konečne vyspať. Vybrala som si to druhé.
Prišiel si do izby o 20 minút neskôr a dieťa stále úpenlivo plakalo. Položil si ho do kolísky a mierne ju posunul o pár centimetrov bližšie k mojej strane postele, čo je jasné gesto toho, že tu sa tvoja práca skončila.
Chcela som na teba kričať. Práve v tom okamihu som chcela spustiť obrovský krik. Celý deň som sa starala o naše deti. Budila som sa, aby som mohla celú noc dojčiť. To minimum, čo by si mohol urobiť, je byť s ním pár hodín večer, aby som sa mohla aspoň pokúsiť vyspať.
Iba pár hodín drahocenného spánku. Žiadam tak veľa?
Viem, že sme obaja videli, ako naši rodičia napĺňali typické roly matky a otca. Obe naše matky boli hlavnými opatrovateľkami a naši otcovia od toho dávali ruky preč. Boli to vynikajúci otcovia, ale neočakávalo sa od nich, že budú tráviť značné množstvo času prebaľovaním, kŕmením a starostlivosťou o deti. Naše matky boli superženy, ktoré udržiavali rodinnú pohodu. Varenie, upratovanie a výchova detí. Akákoľvek pomoc od otca bola vítaná, ale neočakávaná.
Vidím, ako každým dňom čoraz viac upadáme do tohto spôsobu fungovania. Moja zodpovednosť je nakŕmiť rodinu, udržiavať čistotu v domácnosti a starať sa o deti. A to aj v prípade, že pôjdem do práce. Za mnoho vecí si môžem sama. Nastavil som pravidlá, že to dokážem. A popravde, aj by som chcela. Bez urážky, ale nie som si istá, či chcem vedieť, ako by vyzerala týždenná večera, ktorú by si mal na starosti.
Tiež vidím svoje kamarátky a ďalšie mamičky, ako to všetko dokážu stíhať. Viem, že to vidíš aj ty. Keď to zvládnu ony a naše mamy, prečo by som nemohla aj ja?
Neviem.
Možno naši priatelia sa len hrajú na dokonalú rodinu, no v skutočnosti u nich prebieha boj. Možno naše mamy roky mlčali a teraz, o tridsať rokov neskôr, si jednoducho nepamätajú, aké to bolo naozaj ťažké. Alebo možno, a to je niečo, čo si každý deň vyčítam, že nie som na túto prácu tak kvalifikovaná, ako ostatní. A hoci mi to je nepríjemné, poviem to: Potrebujem ďalšiu pomoc.
Časť zo mňa si myslí, že som zlyhala, ak žiadam o pomoc. Áno, pomáhaš. Si úžasný otec a s deťmi odvádzaš skvelú prácu. Pre mňa by to malo byť ľahké, však? Materinský inštinkt, nie?
Ale som človek a fungujem na piatich hodinách spánku a som pekelne unavená. Potrebujem ťa.
Ráno potrebujem, aby si pripravil naše batoľa, aby som sa mohla postarať o druhorodené, pripraviť každému obedy a vypiť šálku kávy. A nie, pripraviť batoľa neznamená, že ho posadíš pred televízor. Znamená to uistiť sa, že pôjde na nočník, dostane raňajky, zistiť, či chce vodu, a zbaliť mu veci do škôlky.
V noci potrebujem hodinu v posteli na zníženie napätia vediac, že jedno dieťa už spí vo svojej izbe a druhé je v tvojej starostlivosti. Viem, že je ťažké počúvať detský plač. Ver mi, viem to. Ale ak ja oň môžem väčšinu dňa starať a upokojovať, ty tomu môžeš venovať 1-2 hodiny. Prosím. Potrebujem ťa.
Cez víkendy potrebujem priestor na vypnutie. Čas, kedy môžem vyjsť z domu osamote a cítiť sa ako jednotlivec. Aj keď je to len prechádzka okolo bloku alebo výlet do najbližších potravín. A keď sa zdá, že všetko mám pod kontrolou, nič nepokazíš, ak sa ma opýtaš, či nepotrebujem pomôcť. Alebo mi navrhni, aby som si išla ľahnúť počas toho, ako spia deti. Alebo začni odkladať riad bez toho, aby som ti to musela povedať. Potrebujem ťa.
Na záver musím počuť, že si vďační za to všetko, čo robím. Chcem vedieť, že si všimneš vypraté oblečenie a pekne pripravenú večeru. Dúfam, že si všímaš, že ťa nikdy nežiadam, aby si zostali doma a nezúčastňoval sa športových aktivít alebo udalostí pomimo práce. Ak je žena matkou, predpokladá sa, že bude stále doma a bude neustále k dispozícii čo sa týka starostlivosti o deti a tento predpoklad živím tým, že som stále doma.
Viem, že to nie je také, ako to robili naši rodičia, a nerada žiadam o pomoc. Priala by som si, aby som to všetko zvládla a vyzerala pri tom tak, že je to maličkosť. Ale mávam bielou zástavou a pripúšťam, že som iba človek. Hovorím ti, ako veľmi ťa potrebujem, a ak budem pokračovať v tempe, ktoré je zaužívané, zlomím sa. A to by ublížilo tebe, deťom a našej rodine.
Pretože, priznajme si: tiež ma potrebuješ.“
Zafungoval list?
„Áno, jednoznačne. Povedala som manželovi o všetkých veciach, ktoré robím. Potom mi povedal o všetkých svojich obavách a strese, ktorý prežíva ako nový otec. Veci, o ktorých som ani netušila. Otvorilo mi to oči a som za to nesmierne vďačná.“
Zdroj: good.is
