V histórii ľudstva existuje nejedna krvavá udalosť, ktorú si pripomíname aj teraz. Medzi ne patria aj takzvané Prešovské jatky alebo Prešovský krvavý súd. Táto udalosť je pre mesto Prešov pochmúrnym obdobím, ktoré pripomína reliéf na evanjelickom kolégiu v Prešove.
Všetko začalo v 17. storočí počas Habsburskej ríše, kedy sa Imrich Tököli chcel vzbúriť proti ich nadvláde.
Toto povstanie podporili aj Prešovčania, ktorý sa za to dočkali krutého osudu. Po porážke cisárskym vojskom generála Schultza v roku 1648 sa stiahli za mestské hradby. Za prísľubom amnestie za nevernosť voči cisárovi a Tököliho bezpečný odchod z mesta sa vojská vzdali. No generál Schultz veľmi rýchlo tieto podmienky “zmietol zo stola” a na scénu prichádza perzekútor vzbúrencov, generál Anton Caraffa.
Zdroj: en.wikipedia.org
V roku 1678 sa zatvorili brány mesta, aby nikto neunikol jeho krutým trestom.
Na mimoriadnom súde odsúdili 24 ľudí zo vzbury proti Habsburgovcov. Usvedčujúcimi dôkazmi mali byť údajné listy Helene Zrínskej, Tököliho manželky, ktorá po jeho porážke v Mukačeve hájila jeho záujmy.
Ďalším previnením malo byť to, že boli sympatizanti protestantov. Neexistujúce listy Zrínskej sa snažila obvineným podhodiť miestna prostitútka, Alžbeta Táboryová. Za krivú výpoveď proti obžalovaným dostala 280 rýnskych zlatých. Kvôli krivým obvineniam, ktoré sa na súde vykonštruovali, si odsúdení pred samotnou smrťou zažili peklo.
Smrť bola vykúpením
Medzi prvými odsúdeným bol Žigmund Zimmermann, prešovský šľachtic a senátor, ktorého naťahovali na škripec až kým sa nepriznal. Pred smrťou sa chcel ochrániť zrieknutím viery a jeho manželka sa taktiež Caraffovcov snažila podplatiť klenotmi.
Robili to tak aj iné zúfalé rodiny odsúdených, no Caraffovci iba brali a z okien sa bezcitne pozerali na popravy. Peklo si vytrpel aj Andrej Keczer, ktorého taktiež mučili na škripci a na popravisko (terajšie súsošie Immaculata) ho doniesli na saniach, keďže nevládal chodiť.
Pred samotnou popravou mu odťali pravú ruku, ktorou mal údajne písať listy Tököliho manželke. Potom mu odťali hlavu a jeho rozštvrtené telo povešali na háky pozdĺž hradských ciest.
Zdroj: commons.wikimedia.org
Rozštvrtené telá vešali po meste ako výstrahu
Na výstrahu ostatným boli aj ostatky Františka Baranaya (zeman a senátor Prešova) povešané na bránach mesta. Caraffovi kati využívali pri mučení rôzne spôsoby. Jedným z nich bol aj takzvaný talianský spôsob, keď mučenému vrážali do genitálii rozpálené drôty.
Takto mučili Gabriela Pallastiho, ktorý bojoval na Tököliho strane. Vlasy mu ostrihali dohola, pod nechty nabili klince, ktorými sa podkúvali kone. Po ukrutnom mučení sa priznal k veciam, ktoré neskôr svedkovia popreli. Jeho sťatá hlava bola pohodená vedľa cesty na Spiš neďaleko tej Zimmermanovej.
Zdroj: cs.wikipedia.org
Smútiaca vdova po Zimmeramovi podplatila katov a jeho rozštvrtené srdce opatrovala v zlatej stránke ako relikviu. Aj sestra Keczera, Klára Merse, úplatkami zaistila sňatie jeho pozostatkov z hradieb aby ich dôstojne pochovala pod vežou kostola v Svinej.
Od Prešovských jatkov boli vzťahy katolíkov a protestantov naštrbené až do krásneho gesta v roku 1995. Pri spomínanom reliéfe s postavou kata držiaceho meč na evanjelickom kolégiu sa stretli hlavy oboch cirkví. Pápež Ján Pavol II. a evanjelický biskup Ján Midirak sa pri pamätníku pomodlili modtlibu zmierenia.
zdroj: wikipedia
