Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čo sa skrýva za fasádou bežných rodín? Čím viac pracujem na oddelení rehabilitácie po mozgovej príhode, tým viac rôznych príbehov mám pred očami. A som čoraz viac presvedčený, že za krásnou fasádou bežnej rodiny sa často skrývajú úplne iné okolnosti. Ktoré sa často nedajú nazvať normálnymi.
Všetko sa to začalo tým, čo povedala psychologička sestričke…
– „Mária, má myšlienky na to, že si vezme život. Chystá sa ich premeniť na skutočnosť.
To bolo povedané o novoprijatom pacientovi, ktorý mal nízke riziko depresie: asi pred rokom mal mŕtvicu. Počas tohto obdobia si ľudia zvyčajne dokážu zvyknúť na nový spôsob života. Niektorí, ako tento muž, u nás absolvujú dva alebo tri rehabilitačné kurzy a majú dobrú predstavu o svojej budúcnosti. Pozerajú sa na ňu bez ilúzií, ale aj bez odporu voči vyšším mocnostiam, ktoré ich urobili postihnutými.
Len pomaly robia svoju prácu, riadia sa odporúčaniami lekárov a venujú sa rehabilitácii, pričom jasne chápu, že táto cesta je maratón a obnovenie každej schopnosti je veľká námaha. Vedia však, aké radostné je každé malé víťazstvo.
Spoločne v smútku a radosti?
Po čerstvej mŕtvici je často dusivá a nevyspytateľná: „Načo je tento život – byť na ťarchu svojim blízkym…“ Ale nie o rok neskôr. Prečo má teda pacient zrazu také temné myšlienky?
Tento psychológ je tvrdohlavý. Neukľudní sa, kým nerozmotá celú spleť zážitkov od začiatku do konca. Nebojí sa sĺz, nebojí sa nadávok ani inej nečakanej a ostrej reakcie pacienta, ktorý si tak chráni svoje zraniteľné vnútro. Je ako slimák, ktorý sa skrýva v dome ticha alebo naopak zlých slov.
Zistil som nasledovné.
Pacientova manželka, ktorá s ním bola mnohokrát v rehabilitačnom centre a bola to pekná, spoločenská a súcitná žena, ktorá bola ochotná manželovi v ťažkých chvíľach podať rameno a byť s ním v dobrom i zlom, si doma túto „masku“ zložila. A zmenila sa na niekoho iného, nahnevaného človeka.
Za múrmi domu, kde ich nikto nemohol počuť, hovorila svojmu manželovi: „Niekedy tento motív zmenila na: „Chcela by som, aby si odišiel: „Niekedy dokonca snívala nahlas: „Chcela by som sa ťa zbaviť: „Keby ťa tak dobre neliečili na oddelení pre mŕtvicu! Potom by si z nemocnice neodišiel. A ja by som bola voľná.“
Osloboď ma, hovorila mu každý deň. Nebolo to tak, že by pre ňu bol muž veľkou záťažou – za rok sa naučil opäť chodiť, veľa vecí robil jednou rukou, a dokonca sa mu podarilo natrénovať ľahký úchop v druhej, boľavej ruke, takže dobre zvládal domáce práce. Chodil pomaly, ale všade bol načas: do obchodu aj do knižnice. Sám si bral lieky, sám si robil domáce práce…
Len k lekárovi potreboval sprievod. Mnohé drobnosti v prostredí, ktoré neboli priateľské k postihnutému človeku, mu bránili, aby si poradil sám:
potreboval malú oporu na vysokých schodoch. V hale som mu musela pomáhať obúvať si návleky na topánky. Stáť v rade na recepcii, pretože to bolo pre neho stále priveľa.
V takýchto chvíľach si manželka akoby nasadila zvláštnu masku, v ktorej sa veľmi prirodzene miešala ľahostajnosť a záujem o manželov osud. Išla s ním k lekárom. Pomáhala mu. Podporoval som ho. Stál som v rade. Sprevádzala ho na vyšetrenie u lekára.
Keď som prišla domov, vyzula som si topánky a… túto masku. Povedala by unavene: „Kedy zomrieš?“ A bez toho, aby sa naňho pozrela, išla variť večeru, zatiaľ čo televízor mrmlal.
Nemal nikoho okrem nej. Spočiatku dúfal, že keď sa osamostatním, takmer akoby som bol chorý, odpustí mi a bude sa ku mne opäť správať ako k človeku. Potom si uvedomil, že ju vôbec nezaujíma jeho úspech v rehabilitácii. Pretože v každom prípade sa z neho nikdy nestane živiteľ rodiny.
Takže pre ňu je ako chorý a nemilovaný pes, ktorého si zaobstarala cez tretie osoby, a majitelia s ním trpia, nedokážu ho vyhodiť na ulicu, aby tam nemrzol a neotravoval život domácnosti svojimi vzdychmi a večnými chlpmi v kútoch.
– A ak áno, viete o nejakom spôsobe, pán psychológ, ako ľahko a bez záťaže ukončiť svoje dni, aby ste nikoho nezaťažovali zodpovednosťou za seba?
Psychológ záporne pokrútil hlavou. Pacientovi stručne a prísne povedal, že akýkoľvek spôsob, ktorý si vyberiete, je bolestivý a veľmi bolestivý a že všetko ostatné je romantizovanie hrozného činu a veľký hriech pred Bohom. Ale jeho, psychológa, zaujímalo niečo iné: akou neznesiteľnou zodpovednosťou zaťažil tento muž svoju ženu?
„No, samozrejme,“ povedal pacient.
„Každé tri mesiace musím chodiť do nemocnice. Dobre, odpovedal psychológ. Odteraz budete chodiť taxíkom. Keď budete stúpať po strmých schodoch, požiadajte o pomoc každého, kto pôjde okolo, neodmietne vás.
Na registračný úrad môžete ísť bez čakania v rade, pretože máte druhú skupinu postihnutia. Do zošita si zapíšte všetky lieky, ktoré užívate, ako aj denník krvného tlaku a ďalšie dôležité zdravotné fakty, ktoré potrebujete povedať lekárovi, ale bojíte sa, že stratíte prehľad. A návleky na topánky… Nemusíte ich nosiť. A nič sa vám nestane.
Vaša manželka vás nepotrebuje, berme to ako samozrejmosť. Ale ani vy ju nepotrebujete. Tento život zvládneš dokonale sám. A nepotrebuješ na to súhlas svojej manželky.
Pacient sa rozžiaril.
Nie, šťastný koniec sa nekonal vtedy, ale oveľa neskôr. Keď pacienta konzultoval psychiater, keď začali naplno účinkovať tabletky proti depresii, keď opustil oddelenie, prišiel domov a povedal manželke, že je voľný. Byt bol predsa jeho, takže si mohla slobodne hľadať akékoľvek iné miesto na šťastné bývanie.
Z nejakého dôvodu mu nikdy nenapadlo, že by sa mohla nahnevať a vyvolať záchvat hnevu. Ale presne to sa stalo: rozbila porcelánové taniere z príborníka jeden po druhom a cez nahnevané slzy povedala, že nikam nepôjde, keďže s ním strávila celý život.
Potom odišla.
Spomína si, že sa mu hneď začalo ľahšie dýchať.
A život išiel ďalej. Hoci sa zrútila krásna fasáda, ktorá zakrývala rodinné vzťahy, samotná rodina prestala existovať.
