Na konci pracovného dňa sa Kotryna vybrala za Jonasom Stankevičiusom, o ktorého sa stará už viac ako rok. Dievča študuje na lekárskej univerzite a všetci študenti boli poverení starostlivosťou o osamelých starých ľudí. Kotrynu si zobral na starosť Jonas Stankevičius.
Študentka si jasne pamätá na svoju prvú návštevu u muža. V tom čase bol veľmi veselý a dokonca podával čaj. Nanešťastie sa Johnov zdravotný stav výrazne zhoršil a posledných osem mesiacov nemohol vstať z postele.
Muž počas svojho života stihol nahromadiť množstvo majetku: veľký štvorizbový byt, luxusné auto, ktoré šoféroval jeho vnuk Marius. Na začiatku ich známosti si Kotryna myslela, že Marius je Johnov jediný príbuzný. Vnuk často navštevoval starého otca a rozprával sa s ním o rôznych témach.
O pár mesiacov Kotryna zistila, že muž, o ktorého sa starala, má syna a dcéru. Dievča ich nikdy nevidelo, hoci Johna navštevovalo každý deň. Muž mal aj ďalšieho syna (Mariusovho otca), ktorý však zomrel pri nehode.
Občas do Johnovho domu zavítal muž oblečený v obleku, s najväčšou pravdepodobnosťou priateľ. Vždy sa rozprávali len o vážnych témach.
Po ukončení štúdia medicíny sa Kotryna zamestnala v nemocnici, no naďalej navštevovala Jonasa Stankevičiusa. Dievča vyrastalo v detskom domove, takže starší muž sa stal ako starý otec .
Jedného dňa dievča dorazilo do Johnovho domu, kde bola zaparkovaná sanitka. Žiaľ, život muža sa skončil…
– Dedko! – kričala Kotryna so slzami v očiach.
Zdravotníci sa pri dievčine zastavili a povedali, že už nemôžu nijako pomôcť.
„Katryna,“ Johnov vnuk objal dievča. – Už ho nevrátiš… Poď, vezmem ťa domov…
Katryna nemohla celú noc spať. Počas práce v nemocnici musela čeliť mnohým úmrtiam, no žiadna nebola taká bolestivá. Katryna prvýkrát pochopila, čo znamená stratiť milovaného človeka.
Dievča požiadalo o dva dni voľna a začalo pripravovať Johnov pohreb.
Na pohrebe sa objavil aj Johnov syn a dcéra. Mužove deti mali viac ako 50 rokov. Syn Darius len hlasno vzdychol a dcéra Jolanta si utrela slzu smútku.
Len Kotryna a Marius plakali počas Jonášovho pohrebu. Ostatní stáli v tichosti.
Po pohrebe sa v byte zosnulého konala spomienková večera. Na večeri sa okrem príbuzných a Catherine zúčastnilo aj niekoľko susedov a ten istý pán v čiernom obleku.
Darius a Jolanta, ktorí sedeli pri stole, začali ticho hovoriť o dedičstve:
– Urobil som, tento byt sa bude musieť predať.
„Ach áno,“ uškrnul sa brat. – Otcova továreň je stále zisková. Najprv si vybavme túto záležitosť a potom byt predáme.
– Len tie problémy s dedičstvom sa tak rýchlo nevyriešia…
– Jolanta, sme jeho deti. Určite budeme prví, kto si bude nárokovať nehnuteľnosť.
„A čo synovec?“
– Otec bol k nemu aj tak veľmi dobrý. Videl si, aké auto dostal?
– To je pravda… Asi nechal aj nejaké peniaze.
– Tu tu. Určite mu stačí…
Dav sa začal rozchádzať, ale prehovoril pán v čiernom obleku:
– Jolanta tiež, zostaň ešte chvíľu.
– Musíme niekam ísť? spýtal sa Darius nahnevane.
„Marius, zostaň tiež,“ pokračoval muž pokojne. – Catherine, aj ty.
– Kto to vlastne je? – pozrela Jolanta na Kotrynu.
„Takže,“ muž vytiahol niekoľko listov papiera. – Rád vás spoznávam, som Mindaugas Giedraitis. Priateľ a právnik Jonáša Stankevičiusa. Rád by som si prečítal závet zosnulého.
– Napísal ďalší závet? – hneval sa Dárius ďalej.
– Ja, Jonas Stankevičius, prenechávam svoj štvorizbový byt Kotryne Gasiūnaita.
– Čo?? zakričali Dárius a Jolanta jednohlasne.
– Celé vedenie firmy prenechávam svojmu milovanému vnukovi Marisovi, – pokračoval v čítaní závetu právnik.
„Úplne sa zbláznil?“ Darius začal kričať.
– Môj syn Dariis a dcéra Jolanta dostávajú po 5000 eur, – vytiahol právnik dve obálky. – Prosím, vezmi si to.
– Pôjdem na súd! – Johnov syn sa neukľudnil.
– Máte na to právo, – pokojne odpovedal právnik. – Ale asi len stratíš čas. Tiež ste deti a mali by ste rešpektovať rozhodnutie svojich rodičov.
– A s čím má toto neznáme dievča spoločné? Jolanta sa hnevala.
– Teta, upokoj sa! – prerušil ho synovec. – Starala sa o môjho starého otca, kým nezomrel. A ty a strýko ste sa nikdy neukázali.
– Možno toto všetko nepotrebuješ? – Catherine vstala od stola.
– Je to nutné… – Marius objal dievča za rameno. – Katryna, poďme do inej miestnosti, kým to všetko nezistia.
V miestnosti bolo smrteľné ticho. Právnik sa ešte raz pozrel na obálky s peniazmi.
– Jonas Stankevičius povedal, že tieto peniaze sú určené na darčeky pre vnúčatá.
„To, že sú už dospelí,“ sklonila hlavu Jolanta.
– Naposledy ich videl pred 11 rokmi, keď ťa prišiel navštíviť. John myslel na svoje vnúčatá každý deň a stále čakal, kým ich privedieš. Nedostal… Zostali mu také malé…
V Jolantiných očiach sa objavili slzy. Medzitým sa Darius dlho díval na jeden bod a povedal:
„No tak, sestra!“ Otec urobil presne to správne…
