Smrť akejkoľvek blízkej osoby vyvoláva pocit nespravodlivosti. Obrovský smútok a utrpenie sú však zjavné najmä na detskom onkologickom oddelení. Miška nám porozprávala o tom, ako vyzerá jeden jej deň a aké múdre a dospelé môžu byť deti postihnuté nevyliečiteľnou chorobou.
Umierajúce 8-ročné dieťa: „Na oddelení detskej onkológie som síce nepracovala dlho, ale ten čas sa mi navždy vryl do pamäti a srdca…“
Nikdy nezabudnem, koľko bolo utrpenia, ale zároveň aj úsmevov… Koľko bolo bolesti, ale zároveň aj úprimných slov. Tieto deti sú múdrejšie ako mnohí dospelí a prežili toho toľko, že si to ani nevieme predstaviť.
Mala som na starosti predaj kníh a dvakrát týždenne som sa objavovala na oddelení. To mi stačilo na to, aby som niektoré z týchto detí bližšie spoznala, spriatelila sa s nimi a úprimne si poplakala, keď jedno z nich odchádzalo.
Najviac som sa však nemohla zmieriť s tým, čo sa stalo po Franiovej smrti. Veľmi trpel chronickou a nevyliečiteľnou chorobou.“
Bolelo ho celé telo, a predsa sa dokázal usmiať na personál, chytiť mamu za ruku a povedať jej: „To je pravda.“ Všetko bude v poriadku a jedného dňa sa opäť stretneme.“ Utešoval ostatné choré deti a hovoril im, že bolesť prejde, hoci veľmi dobre vedel, že to nie je pravda….
Veľmi rád čítal a knihy hltal naozaj vo veľkom.
V priebehu mesiacov sme sa pravidelne vídali, keď mi ich odovzdával, ale v ten deň sa neobjavil.
Znepokojilo ma to a išla som do jeho izby. Ležal v posteli celý modrý a nehýbal sa. Stáli nad ním jeho plačúca matka, starí rodičia a malá sestra. A tento odvážny osemročný chlapec mal ešte silu povedať im, ako veľmi ich miluje, a neplakal, pretože tam, kam ide, mu bude lepšie.
Prišla som k nemu, chytila ho za ruku a jednoducho som povedala: „Ďakujem“.
Z posledných síl požiadal mamu, aby mu dala malý kúsok papiera a pero. Začal niečo písať a po niekoľkých minútach mi to dal a povedal, že je to odkaz len pre mňa.
To, čo tam bolo napísané, ma rozplakalo a vyvolalo hystériu, ktorú som nedokázala potlačiť. Celý deň som sa spamätávala a nevedela som, či ešte niekedy pôjdem do práce a budem sa môcť pozerať na utrpenie týchto nevinných bytostí.
Čo bolo na lísktu? Franiu mi napísal: „Život je krásny“.
„Zomrel dva dni po tom, čo sme sa videli naposledy.“
Nemala som silu ďalej pracovať v takých podmienkach, kde som videla toľko utrpenia, čo považujem za nespravodlivé. Odišla som, ale lístok, ktorý som dostala od Franka, nosím stále v peňaženke. Mal osem rokov a mal toľko múdrosti, koľko by som prial každému z nás.
Možno si tento príbeh prečítajú rodičia chorých detí… Chcela som vám povedať, že vaše deti sú najväčší bojovníci na svete.
