Jonathana uniesli z jeho domu v kolumbijskej Bogote, keď mal len tri roky, a trvalo viac ako 30 rokov, kým sa vrátil domov.
Láska medzi matkou a jej synom je navždy. Bez ohľadu na to, koľko rokov uplynie, nikdy nezabudnú, pretože existuje spojenie, ktorému rozumejú len oni. Táto matka, ktorá nikdy neprestala čakať na svojho syna, sa so svojím strateným synom znovu stretla 32 rokov po jeho zmiznutí, pozná túto pravdu až príliš dobre.
Celá dráma sa začala v jeden deň v roku 1987, keď sa malý Jonathan (3 roky) hral so svojím druhým bratom Alfonsom (7 rokov) na uliciach štvrte Minuto de Dios v kolumbijskej Bogote. Zrazu im nejaký muž ponúkol sladkosti a odviedol ich preč.
Svedkom celej scény bol jeho druhý brat Juan Jiménez, ktorý mal v tom čase 5 rokov. Jeho matka ho zúfalo hľadala, ale bezvýsledne.
„V tej chvíli som pocítil bolesť, ktorú poznám len ja a Boh. Ostatní len súdia a kritizujú. Túto bolesť si nechávate pre seba,“ povedala Ana Jiménezová.
Muž, ktorý dieťa uniesol, je Camilo Guzmán, priateľ Aninho partnera, ktorý bol policajným seržantom. Práve Camilo sa v roku 1994 matke priznal, že dieťa vzal na príkaz svojho partnera.
„Prišiel mi povedať, že môjho syna odviedli do USA, ale že to bolo dobré. Že mu tam bude lepšie ako so mnou, pretože bude bývať v bohatej rodine,“ spomína Ana.
„Dúfala som, že ho jedného dňa opäť uvidím. Nikdy som nevychádzala z domu, pretože som si myslela, že jedného dňa sa môj syn vráti,“ dodala.
Bol to Juan, jeden z Jonathanových bratov, ktorý sa ho rozhodol hľadať na vlastnú päsť. V roku 2007 sa Juanovi podarilo odísť študovať do USA v nádeji, že nájde aj svojho brata.
Po niekoľkých pokusoch, aj prostredníctvom Camilovej rodiny, bol neúspešný. Prelom nastal až v roku 2018, keď sa spojil so spoločnosťou My Heritage, ktorá ponúka súpravy DNA pre ľudí hľadajúcich strateného príbuzného.
Po toľkých rokoch, keď odmietal stratiť vieru, mu 2. decembra 2019 konečne prišiel e-mail od jeho brata, ktorý si urobil rovnaký súbor DNA.
„Ahoj, Juan. Mám 34 rokov a v súčasnosti žijem v Nórsku. Bol som adoptovaný zo sirotinca v Kolumbii, keď som mal 4 roky. Nemám žiadnu známu rodinu, čo je jedným z dôvodov, prečo som si dal urobiť tento test.
Výsledky naznačujú, že ste môj nevlastný brat, strýko alebo synovec. Takže ak nie ste tiež adoptovaný, vyzerá to tak, že som veľmi blízko k tomu, aby som sa dozvedel viac o tom, čo sa mi stalo v 80. rokoch!“ napísal Jonathan.
Hoci to však vyzeralo ako znamenie, na ktoré čakal, Juan si myslel, že by mohlo ísť o príbuzného z otcovej strany, ktorého nikdy nestretol. Navyše podľa jeho pamäti vek jeho brata nezodpovedal veku na výsledkoch.
Keď sa však rozprávali a vymenili si fotografie, Juan zistil, že je to predsa len jeho brat. Z jeho verzie života bolo jasné, že nevedel, že mu ho ukradli. „Vyrastal v domnení, že ho rodičia vyhodili na ulicu, ale nikdy nevedel, že ho uniesli,“ povedal Juan.
Pre matku oboch to bolo všetko prekvapením. „Syn mi zavolal, aby mi oznámil tú novinu, a nakoniec som sa zmohla len na to, že som kričala a ďakovala Bohu, skákala hore-dolu a volala rodine a priateľom,“ vysvetlila matka.
Juan bol prvý, kto po viac ako troch desaťročiach odcestoval do Nórska za svojím bratom. Potom si s matkou dohodli stretnutie a 7. januára 2020 pricestovali do Kolumbie.
„Keď som ho prvýkrát uvidela, roztriaslo ma to.
Celá rodina ma sledovala, aby sa uistila, že som v poriadku a že sa mi nepodlomia nohy. Stála som pri uvítacom nápise a mala som pocit, že omdliem,“ povedala Ana.
„Je to zázrak, pretože vzhľadom na to, kde bol, bolo veľmi ťažké ho nájsť. Boh je jediný, kto to mohol urobiť, a použil na to môjho syna Juana, pretože nájsť Jonathana bolo ako nájsť ihlu v kope sena,“ dodala.
Mučivé čakanie trvajúce 32 rokov sa skončilo a Jonathan teraz šťastne objavuje všetko, čo mu bolo desaťročia odopierané. ZDIEĽAJTE!
