Či už si to pripúšťame alebo nie, všetci sme vinní za to, že v tej či onej forme súdime druhých. Je to ľudské robiť to, keď sa snažíme navigovať v našom okolí, ale nie vždy je to správne.
Priznanie, že môžeme mať predsudky, nie je práve lichotivé, pretože ukazuje našu dosť pochmúrnu a temnú stránku.
Otec v príbehu nižšie tiež nebol príliš hrdý na to, aby odhalil svoju stránku, ale rozhodol sa to urobiť, aby sme sa od jeho syna mohli všetci naučiť niečo veľmi dôležité.
Prečo sa neskúsiť pozrieť na svet milujúcimi a nezaujatými očami dieťaťa?
Blanton O’Neal bol vonku so svojím 11-ročným synom Seanom, keď sa stretol s niečím, čo sa môže stať komukoľvek – s rovnakou chybou, akú môžeme ľahko urobiť.
Otec neskôr opísal udalosti dňa v príspevku na Facebooku:
„Diskutoval som, či to zverejním, pretože to nevytvára veľmi lichotivý obraz o mne ako osobe. Ale myslím si, že to je to, čo mnohí z nás skončia, ak sme k sebe naozaj úprimní.
Včera, keď sme so Seanom cestovali do NC na jeho futbalový tréning, zastavili sme sa pri východe blízko hraníc medzi Severnou Karolínou a Južnou Karolínou a zastavili sme sa na malej čerpacej stanici na drink. Kým som zaplatil, dal som Seanovi kľúče, aby sa vrátil k autu.
Chvíľu mi trvalo, kým som sa dostal k registračnej pokladni, a keď som vychádzal z obchodu, všimol som si, že Seanove dvere boli otvorené a on kráčal preč od môjho auta smerom k mužovi na invalidnom vozíku. Bol to starší afroamerický gentleman s amputovanými nohami a vyzeral ako „bezdomovec“.
Moja prvá reakcia bola, žiaľ, „Sakra! Požaduje od Seana peniaze a zavolal ho.
Ale keď som prišiel bližšie, Sean sa s tým mužom očividne krátko porozprával, otočil sa a odišiel späť k autu. Tak som urobil to isté.
Keď som nastupoval do auta, spýtal som sa ho, o čo ide.
Nič, ocko. Len som sa spýtal, či nepotrebuje pomoc.
Povedal nie, ďakujem, je v poriadku, ale poďakoval mi, že som sa ho opýtal.
Vidíte, na prvý pohľad som si ani nevšimol, že ten pán sa na invalidnom vozíku pokúšal prejsť cez vydupané štrkové parkovisko len rukami. Neuvedomil som si, že môj 11-ročný chlapec je dosť chlap na to, aby to videl v zrkadle môjho auta, odhodil elektroniku, s ktorou sa hral, vystúpil a ponúkol tomu chlapovi pomoc.
Keď sme odchádzali, Sean sa spýtal, či by sme tomu mužovi nemohli dať nejaké peniaze. Zastavili sme vedľa neho a spýtal som sa ho, či by mohol použiť pár dolárov.
Povedal: „Nie, ďakujem, nepýtam sa. Jeho syn bol skutočný gentleman a poskytol všetko, čo som dnes potreboval. Boh vám žehnaj“.
Zrolovali sme okno a vyrazili. Kútikom oka som videl, ako mu Sean zamával a on mi zamával späť s obrovským úsmevom na tvári.
Vystúpil by som z auta a urobil to isté?
Nezverejňujem to preto, aby som chválil Seana. Zverejňujem to, aby som odhalil skutočnú podlosť v našom svete. Takúto žlč a nenávisť chrlíme v každom news feede, v každom príspevku na Facebooku, v každom tweete. Nie je to pravá alebo ľavá vec. Robíme to všetci. Zabudli sme sa pozerať na svet očami dieťaťa.
Mnoho ľudí nám v priebehu rokov povedalo, aký veľký je Sean. Sean nehľadal chválu za to, čo urobil. Ani nevedel, že si ho všímam. Práve videl človeka, o ktorom si myslel, že potrebuje pomoc.
Ak by sme len raz za deň vyčarili úsmev na tvári jednej osoby, či už je to cudzinec, priateľ alebo člen rodiny, myslím, že by sme mohli skutočne urobiť svet lepším miestom. Blantonov príbeh ukazuje, prečo je také dôležité nikoho nesúdiť na prvý pohľad – nikoho nemožno definovať iba podľa jeho vzhľadu alebo oblečenia.
Deti veľmi dobre vidia človeka za povrchom, ale my dospelí sme sa stratili a súdime ľudí príliš ľahko a neustále.
Dúfam, že Seanov príklad láskavosti môže byť malým krokom k zmene – možno dnes môžeme všetci urobiť niečo láskavé pre cudzinca?
Lajkujte a zdieľajte tento príbeh – všetci môžeme prispieť k tomu, aby bol náš svet lepším miestom.
