60-ročná lekárka, ktorá prekonala koronavírus, ho opisuje ako nič, čo by sa podobalo na chrípku

Britská praktická lekárka Clare Geradaová (60r.), žijúca v meste Lambeth v južnom Londýne a bývalá predsedníčka Royal College of GP, ktorá bola minulý týždeň pozitívne testovaná na nový typ koronavírusu COVID-19, popisuje, aké to je mať toto ochorenie.

„Spočiatku som pociťovala len menšiu únavu a miernu bolesť hlavy. Myslela som si, že mám pásmovú chorobu (jetlag).

Pred tromi dňami som priletela z New Yorku, kde som sa zúčastnila psychiatrickej konferencie.

Keď som odchádzala domov, New York vyhlásil stav núdze kvôli koronavírusu a cítila som úľavu, že sa mi podarilo odísť – na letisko som sa vybrala o štyri hodiny skôr, ako som potrebovala. Chcela som sa čím skôr dostať domov.

Naozaj som nevedela, čo znamená „stav núdze“ a mala som obavy, že zastavia lety.

V nedeľu ráno som sa vrátila a v pondelok som odišla do práce.

V utorok ráno som sa však cítila unavene a začal sa u mňa prejavovať suchý kašeľ. Bolo to také mierne, že som tomu sotva venovala pozornosť a pripísala som to „letovému kašľu“, ktorý občas dostanete po dlhom lete.

Krátko na to sa ale u mňa objavili strašné bolesti v krku. Viem, že niektorí ľudia hovoria, že nie vždy musíte mať bolesti krku pri tomto víruse, ale ja som ich mala – cítil som, akoby mi niekto dal do krku nože. Krátko na to ma zasiahli vysoké teploty. Mala som horúčku a triašky.

Potom som začala premýšľať: mohol by to byť koronavírus? Myslím, že som vedela hneď, ale napodiv som necítila strach, pretože nemám žiadne iné zdravotné problémy. Som v poriadku a milujem prechádzky.

Uvedomila som si, že chodenie do práce neprichádza do úvahy a hľadala som informácie na internete, pretože som bol šesť dní mimo krajinu a veci sa v tom čase začali rýchlo meniť.

Kontaktovala som NHS 111. Keď som nedostala odpoveď, išla som na testovacie oddelenie v miestnej nemocnici.

Najprv ma nechceli poslať na testovanie, pretože v tom čase USA bolo krajinou, kde sa to ešte neodporúčalo. Vysvetlila som však, že New York vyhlásil stav núdze a bolo to ohnisko nákazy.

Vedel som, že to bol koronavírus, pretože zvyčajne nie som vôbec chorá a proti chrípke som sa dala zaočkovať.

Bolo to očividne iné, ako chrípka. Po pár hodinách od prvých príznakov, som už nebola schopná ani jesť. Fungovala som dva dni bez jedla, pretože som nemala chuť a v ústach som pociťovala hroznú kovovú pachuť, ktorá spôsobovala nepríjemnú chuť aj samotného jedla. No aj na samotné jedenie som musela vynaložiť obrovské množstvo úsilia.

Spadla som do postele a mala som veľmi nepokojný spánok, čo pripisujem mojej vysokej teplote. Aj napriek tomu som sa snažila piť čo najviac tekutín. Nemohla som však piť čaj, pretože moje ústa a krk boli neuveriteľne bolestivé.

Za pár hodín sa môj nos naplnil vredmi a vnútro mojich úst na to nebolo o nič lepšie.

Chcela som len spať – uvažovala som o videodenníku, ale aj predstava, že držím telefón, sa pre mňa stala nemysliteľnou.

Každých osem hodín som si vzala dva paraleny.

Zatelefonovala som svojmu manželovi, prišiel domov z práce a udržiavali sme medzi sebou bezpečnú vzdialenosť. Spal v inej izbe, všetky riady som vložila do umývačky riadu a žiaden uterák nebol spoločný. Neochorel, hoci zostal doma. Sused chodil venčiť nášho psa.

Chrípka, ktorú som mala pred 15 rokmi bola úplne o niečom inom. V tom čase som sa už po dvoch dňoch cítila lepšie. Mať koronavírus je to najhoršie, čo som kedy zažila. Nasledujúcich pár dní som vedela len spať – nikdy predtým som toľko nespala.

V piatok mi z nemocnice zavolali ohľadom mojich výsledkov testu: bol to koronavírus. Nebola som vystrašená, pretože už som sa začala cítiť lepšie; moja teplota klesla, kašeľ zmizol a ja som už viac nepotrebovala paralen.

Znova som sa dokázala najesť, aj keď nie veľa. V sobotu sa mi podarilo zjesť kurací vývar a donedele – týždeň od môjho návratu z New Yorku – som jedla polievky od mojich dobrých susedov.

Môj manžel je našťastie v poriadku a nikto iný, s kým som prišla do kontaktu, doteraz neochorel.

Včera som sa cítila oveľa lepšie. Chcela som len ísť vonku, tak som sa postavila na prah našich dverí s rúškom na tvári, aby som sa trochu nadýchala čerstvého vzduchu.

Ľudia boli veľmi súcitní, no zároveň prekvapení, keď som im povedala, že mám koronavírus.

Kládli mi veľa otázok, pretože žiaden z nich sa ešte nestretol s niekým, kto to skutočne mal, aspoň zatiaľ.

Počas mojich 35 rokov lekárskej praxe som už videl rôzne desivé veci, vrátane prepuknutia meningitídy a prípadov SARS. Tento koronavírus je však desivejšia, pokiaľ ide o jeho vplyv na spoločnosť a ekonomiku.

Bolo mi povedané, že by som sa mohla prestať izolovať po piatich dňoch od pociťovania zlepšeného stavu, ale celý týždeň zostávam doma, aby som sa ubezpečila, že neinfikujem nikoho iného. Do práce sa vrátim budúci pondelok.

Je zrejmé, že ide o nepríjemné ochorenie s vyššou úmrtnosťou, akú má obyčajná chrípka, hoci som počula o ľuďoch, ktorí zažili také mierne príznaky, že si ani neuvedomili, že by mohlo ísť o koronavírus.

Všetci sa toho bojíme, pretože nevieme, o čo ide. Ale pre mňa to bola iba sedemdňová choroba, ktorú podľa mňa zažilo množstvo ľudí.

Moje 60-ročné telo bojovalo proti novému vírusu. Vytvorilo si protilátky a ak by ste teraz odobrali vzorku mojej krvi, bola plná týchto protilátok. Patrí im moja vďaka za ochranu pľúc, srdca a obličiek pred touto nákazou.

Prekonala som to, a všetko, čo mi po ochorení ostalo, je mierna bolesť v krku a zopár vredov v nose, ktoré sa ešte nezahojili.

Drvivá väčšina ľudí, ktorí dostanú tento vírus, nad ním nakoniec vyhrá. Tí, ktorí umierajú, sú tí, ktorí už majú nejaké zdravotné ťažkosti a respiračné problémy by ich stavu len uškodili.

Nie je to teda nič príjemne pre ľudí s inými pridruženými chorobami. No väčšina z nás sa môže držať čo najďalej od nemocníc a nechať tam lôžka pre tých, ktorí sú skutočne chorí.

Pre väčšinu ľud je koronavírus znesiteľný. Dúfam, že moje skúsenosti ukážu, že to nie je niečo, z čoho musí mať väčšina ľudí strach.“

 

zdroj:dailymail.com