Medzi matkou a dcérou existuje osobité prepojenie. Je to normálne, pretože si nemožno predstaviť bližšie spojenie dvoch ľudí, ako je toto. Vzťahy sa však niekedy vyvíjajú nesprávnym spôsobom, čo nakoniec vedie k ich rozpadu.
Ponúkame vám príbeh mladej ženy, ktorá by mala byť svojej matke vďačná do konca života. Napriek tomu sa ich vzťah narušil a prerušenie kontaktu bolo jediným východiskom. Kto je na vine?
„Bola som dcéra, o ktorej sníva každá žena: poslušná, starostlivá, pracovitá. Moja matka ma takto vychovala a ľudia okolo mňa jej neustále gratulovali k tomu, že sa s mojou výchovou vysporiadala tak dobre. Ale ja, dobrá a vychovaná dcérenka, som s ňou prerušila komunikáciu. A hoci ma mnohí naďalej odsudzujú, musela som to urobiť,“ hovorí 38-ročná Liza.
„Na svadobných fotografiách vyzerajú obaja rodičia ako šťastní ľudia. Mama po svadbe čoskoro porodila, aby si môjho otca k sebe ešte viac pripútala. Manželstvo sa však rozpadlo po 4 rokoch. Stále neviem, či to bolo kvôli jej túžbe mať všetko pod kontrolou alebo prítomnosť inej ženy. Ale toto zlyhanie, ako nazvala svoje neúspešné manželstvo, ju tvrdo zasiahlo.
Ja, jej dcéra, som jej neustále pripomínala toto„ zlyhanie“. Život s mojou matkou nebol jednoduchý, nakoľko sa zo mňa pokúšala urobiť ideálnu dcéru. Tú, ktorú sa nemusí hanbiť nikomu ukázať.
Chcela, aby som chodila na tanenčú. Nebola som z toho nadšená, tie hodiny mi neprinášali potešenie. Ale neodvážila som sa odvrávať a tak som poslušne išla. Nemala som talent a nevyhrávala som ani prvé miesta na súťažiach. Matka to potom vzdala a odôvodnila si to tým, že od mizerného muža nemôže čakať šikovné deti. Ďalšie zlyhanie.
Dcéra alebo hlavný vinník?
Nakoniec som sa stala príčinou všetkých jej problémov. Ja som bola zodpovedná za jej problémy s mužmi. Vďaka nej som sa dozvedela, že mám chrbát „ako povozník“ a nevýraznú tvár. A pri pohľade na mňa vo všetkých šatách pohŕdavo zdvihla obočie a zatínala pery,“ hovorí mladá žena.
„Jej vášeň mať všetko pod kontrolu sa prejavovala v každej oblasti. V 15 rokoch som musela ukladať veci iba tým spôsobom, ako to robila ona. Pravidelne mi kontroloval vrecká a tašky, či v nich neboli nejaké „zakázané“ predmety. To znamenalo nielen cigarety, ale aj žuvačky a odkazy od chlapcov.
Podľa jej slov ma takto pripravovala na nebezpečný a ťažký život dospelých. No aj dnes, keď sa obzriem späť a zhodnotím svoj život, mám pocit, že práve ona bola pre mňa tou najväčšou komplikáciou.
Ani napriek tomu všetkému ju nedokážem nazvať necitlivou, chladnou alebo zlou. Jednoducho nevedela, ako byť milá. Možno bol na príčine jej ťažký život. V tom čase bolo koniec koncov ťažké vychovávať dieťa osamote. A zatiaľ čo moji rovesníci považovali chlieb a cukor za pochúťku, my sme mali doma mäso, maslo a iné. Mohla som chodiť na krúžky a dobre sa obliekať.
To mi nestačilo. Závidela som svojej kamarátke, pre ktorú bola jej matka najbližšou osobou v jej živote. Aj ja som chcela len tak sedieť s mamou v kuchyni, piť čaj s cukrom a počúvať jej príbehy z mladosti, o jej priateľoch a spolužiakoch. Chcela som, aby ma hladila po hlave rovnakým spôsobom a mala pri tom úsmev na tvári. Ale život s mojou matkou bol úplne iný. Verila v iné hodnoty.“
Môže čas všetko zmeniť?
„Za tie roky sa nič nezmenilo. Vydala som sa, ale moja matka bola nešťastná: môj manžel bol svojský, práca bola neperspektívna a neplánovali sme žiadne deti. Nakoniec som však porodila dcéru.
Bola pre mňa najúžasnejším dieťaťom na svete. Ale novopečená babička okamžite poznamenala, že vlasy jej vnučky boli príliš tenké a jej uši odstávali (ako tie moje) a nijako sa neodlišovala (odo mňa).
Napriek všetkému si moja matka vyžadovala moju pozornosť. Musela som ju každý týždeň navštevovať. Hneď, ako som neprišla, sa na moju adresu okamžite vynorili obvinenia z nevďačnosti. To, že mám vlastné dieťa, ju nijako neobťažovalo. Stále bola presvedčená o tom, že som jej nekonečná dlžníčka, a preto musím myslieť najskôr na ňu a až potom na všetkých ostatných.
Poslednou kvapkou bol jej ‚geniálny‘ nápad predať byt, pretože si chce kúpiť niečo menšie a zvyšok peňazí investovať do podnikania jej známeho.
Musela som podpísať dokumenty. Kým sa všetko vyrieši, plánovala bývať u nás. Myšlienka, že život s mojou matkou pod rovnakou strechou by sa mal opäť stať realitou, ma prinútila k odporu. Moje argumenty, že je to hlúposť, kvôli ktorej môže zostať bez peňazí a bývania, ju nijako nepresvedčili.
Obvinila ma z nevďačnosti. Povedala, že len čakám, kým sa poberie na druhý svet, aby som sa stala vlastníčkou jej bytu. Neverila som vlastným ušiam. Dala som zo seba von všetko, čo som mala na srdci, no doposiaľ som sa o tom nikdy neodvážila rozprávať… “
Dôsledky hádky
„Odišla som. Moja dcéra vystrájala v kočíku a ja som na ňu kričala priamo na ulici. Plakala ešte viac, čo ma zároveň ešte viac nahnevalo. Doma som svojmu manželovi povedala nepekné veci a demonštratívne som sa zavrela vo svojej izbe.
Nedokázala som zaspať. Hanbila som sa pred manželom. A obzvlášť som sa hanbila pred mojou dcérou. Mala som pocit, akoby som už prežila tento moment, no na mieste vystrašeného a uplakaného dieťaťa bola moja dcérka.
V tú noc som si uvedomila, že už si viac nechcem otravovať svoj život.
Nechcem počuť matkine výčitky a arogantné úvahy o tom, aké je všetko hlúpe a zlé. Prestala som reagovať na jej telefonáty, prestala som ju navštevovať a nosiť jej jedlo. Má strechu nad hlavou a stabilný príjem, určite sa nestratí. A ak sa niečo stane, sesternica mi sľúbila, že mi to dá vedieť.
Mimochodom, moje rozhodnutie podporovala iba moja sestra, manžel a blízka kamarátka. Keď ostatní príbuzní zistili, že s mojou matkou nekomunikujem, odstrihli sa odo mňa. Vidím, ako aj neznámi ľudia reagujú na mňa s vedomím, že nie som v kontakte so svojou matkou a menia svoj postoj voči mne.
Nemôžem ich presviedčať. Nemôžem každému rozprávať svoj životný príbeh. Nie, nechcem sa pomstiť a nikoho ani netrestám. Nie som hrdá na svoje rozhodnutie. Chcem však chrániť svoju rodinu (a najmä svoju dcéru) pred tým, čím som si musela prejsť ja sama. Vďaka tomu môj život prestal byť ako bojisko. A to je ta najdôležitejšia vec,“ uzavrela Liza.
Ťažký príbeh, ktorý však ukazuje, že aj vzťahy medzi najbližšími môžu byť zničené. Nepotrebujete k tomu ani žiadne intrigy neznámych ľudí. Stačí, ak sa z vás stane neznesiteľný človek…
Vo vzťahu nie sú dôležité peniaze, oblečenie a chutné jedlo s krásnym servírovaním, ale teplo, porozumenie a podpora. Toto by ste si mali pamätať vtedy, keď kvôli zárobkom navyše musíte obetovať zábavu so svojou rodinou. Možno namiesto peňazí môžete rodine ponúknuť niečo omnoho vzácnejšie – váš čas.
Zdroj: takprosto.cc
