Sedí, chrbtom opretá o stenu, vdychujúc vzduch akoby to bol dym a pozerajúc na strop akoby to bola nočná obloha plná hviezd s chýbajúcim mesiacom, skrytým za tmavými oblakmi, pozastaví sa a povie,
„Narazila som na niekoho, na koho som si myslela, že som zabudla, koho oči som si myslela, že som zabudla, niekoho, koho som si myslela, že som kedysi milovala celým svojím srdcom, ale všetko to bolo zbytočné, a tak som utiekla… a bežala a bežala som a pokúsila som sa ukryť keď som ho videla, myslela som si, že som silná, ale život je silnejší a osud je tiež silnejší. Kedy to všetko skončí? Bolesť v mojom srdci? V mojich pľúcach? Zvieranie žalúdka? V jeho očiach? Vo všetkých našich životoch?“
Nevedel som čo povedať, tak som len zostal dýchať v tichu, ale to ticho bolo prázdne alebo ťažké alebo nepríjemné, bolo plné jej nevypovedaného smútku, jej straty, bolesti v jej kostiach, v jej očiach, jej chvejúcich sa kolenách.
Bolo ťažké dýchať a tak som otvoril dvere, ktoré v zhone zabuchla a zamkla, keď prišla do miestnosti, akoby ju jej smútok a minulosť prenasledovali na uliciach.
Padla na kolená, keď sa miestnosť ponorila do tmy, žiadni ďalší svedkovia pozerajúc na jej zraniteľnosť.
Sám premýšľam, keď na ňu pozerám ako stále hľadí na strop nočnej oblohy, ako dokázala zostať nažive, keď sa život stal pre ňu príliš ťažkým.
Sklamaná a vystrašená, vyzerá byť sama so sebou, aby sa ochránila od všetkým, ktorí ju zastrašovali svojimi slovami, nedodržanými sľubmi a klamstvami.
Želám si, aby som jej mohol vysvetliť, že nie je žiadna zbabelosť v túžbe zostať nažive. Ale hlboko v srdci viem, že moje slová nepohnú jej srdcom, len ju pohnú k slzám.
“Dnes som videla chlapca,“ povedala, stále hľadiac na ten svet vo svojej mysli, „a on utekal pred niečím čo nevidel, alebo možno k niekomu kto ho mohol ochrániť pre tým čo ho prenasledovalo, želala som si, aby to bol duch, možno si on želal to isté, utekajúci ľudia sú oveľa jednoduchší, môžeš ich predbehnúť, ale ten pocit túžby, ktorý v tebe vyvolajú, ten duch, je veľmi ťažké predbehnúť, ten pocit ťa nasleduje všade, ako stratené dieťa v obchodnom dome.“
Otočila sa ku mne a opýtala sa: „Už sa ti niekedy stalo, že si neprestal milovať niekoho, kto ťa zranil?“ A ja som pokrútil hlavou, aby som jej povedal, že som nikdy nikoho nemiloval a ona sa tak smutne usmiala a povedala: „Tak buď rád, pretože je to jeden z najhorších pocitov na svete.“