Na konci decembra sa v Čadci ešte tlieskalo. V januári už v zákulisí hľadali odpoveď, prečo je jedna stolička prázdna. Katarína Kováčiková sa po dlhšej prestávke vrátila na javisko – a práve tento návrat sa stal jej poslednou divadelnou bodkou.
Pre ochotníkov na Kysuciach to nie je len správa o úmrtí. Je to príbeh o žene, ktorá sa na scénu vrátila vtedy, keď už mohla zostať doma. A práve v tom je celý paradox.
Keď sa profesionál vracia k ochotníkom
Kováčiková mala za sebou profesionálne scény v Žiline aj Zvolene. Spolupracovala s režisérmi, ktorí jej ponúkali veľké postavy a veľké príbehy. Napriek tomu sa vždy vracala späť – k ochotníckemu divadlu, k regiónu, k ľuďom, ktorí ju poznali po mene, nie len podľa plagátu informuje zilina.zoznam.sk.
V ochotníckych súboroch nehrala „z povinnosti“. Hrala preto, že tam cítila zmysel. Pre mnohých mladších kolegov bola dôkazom, že divadlo nie je len o kariére, ale o vzťahu.
Disciplína ako spôsob života
Aj keď mala v životopise sedemdesiatku, na skúškach pôsobila ako najmladšia. Text ovládala medzi prvými. Meškanie nepripúšťala. A keď niekto hľadal výhovorky, ona ponúkala riešenia.
Na Palárikovej Rakovej získala v roku 2010 cenu za najlepší ženský herecký výkon. Sama o nej hovorila ako o sviatku. Nie kvôli oceneniu, ale kvôli ľuďom, ktorí tam stáli s ňou.
Učiteľka, ktorá sa nikdy neprestala učiť
Vyštudovaná pedagogička, dlhoročná riaditeľka materskej školy, neskôr učiteľka dramatického odboru na ZUŠ. Viedla deti, tínedžerov aj dospelých. Založila divadelné štúdio pre dospelých, ktoré fungovalo už päť rokov.
Tvrdila, že má pocit, akoby bola stále v divadle. Nie preto, že by z neho nevedela odísť. Ale preto, že v ňom našla spôsob, ako žiť.
Návrat, ktorý nik nečakal ako posledný
Do predstavenia Kým kohút nezaspieva sa vrátila krátko pred Vianocami. Postava babice Babjakovej bola pre ňu návratom k hereckej radosti. Kolegovia dnes hovoria, že nič nenasvedčovalo tomu, že ide o rozlúčku.
Správa o jej úmrtí prišla 11. januára 2026. Náhle. Bez prípravy. Bez logiky, ktorú by divadelníci potrebovali, aby to vedeli prijať.
Paradox, ktorý zostane
Katarína Kováčiková zomrela v čase, keď sa opäť vrátila tam, kde to mala najradšej – medzi ľudí na javisku. Nie ako legenda minulosti, ale ako aktívna súčasť prítomnosti.
Divadlo na Kysuciach dnes nestratilo len herečku. Stratilo dôkaz, že oddanosť umeniu nemusí mať dátum spotreby.
A možno práve preto bude jej odchod bolieť dlhšie než potlesk, ktorý ju ešte nedávno sprevádzal.
