Nečakaná ponuka pomoci
„Povedz mi, babka, čo chceš kúpiť?“ Asi osemročné dievčatko sa pozorne pozeralo na babičku Máriu.
- „Čo chceš, dieťa?“ „Niečo ti s otcom kúpime.“
- „Čo chceš kúpiť?“ Babička Mária bola zmätená.
- „Prišla som len kúpiť chlieb.“
- „Tak ti kúpime chlieb. Ocko, poď sem!“
Nezvyčajný otec s dcérou
Prišiel muž. „Nehanbi sa,“ povedal starej mame Márii. „S dcérou občas chodíme do tohto obchodu a ona si vyberá, komu chce pomôcť. Čo si chcela kúpiť?“
- „Netreba, deti,“ bola babička ešte viac zmätená, „dostávam dôchodok, mám záhradu a päť sliepok… V meste sa za všetko platí, ale my žijeme na dedine… Potrebujeme toho veľa? Ďakujem vám, deti… Boh vás žehnaj!“
- „Nie!“ Dievča neodstúpilo. „Viem, že je to pre vás ťažké… To je jasné! Určite vám pomôžeme. Čo ešte chcete okrem chleba?“
Skromné želanie
Stará mama Mária nevedela, čo má povedať.
- „No, niekedy si vezmem sto gramov klobásy. Práve tu, pri obchode, s chlebom, a zjem ju. Sto gramov… Tých najlacnejších.“
- „Ukáž mi,“ povedalo dievča odvážne a otočilo sa k pultu s klobásami.
Babička sa dlho pozerala na pult.
- „Taký tu teraz nie je… Beriem ten za 2 alebo 3 eurá… A pozri sa na tie ceny tu! Nie, nie, nie, nie, deti. Ďakujem…“
Neodmietnuteľná pomoc
- „Aha,“ ozval sa opäť otec, „ty, babka, zostaň tu s tým vozíkom a my s dcérou rýchlo vezmeme všetko, čo potrebuješ. Vierka, vyber si.“
- „Nie, deti,“ začala znova babka Mária, ale nikto ju nepočúval.
Slzy vďaky
…Keď som prišla k obchodu, uvidela som na rohu starú pani. Pri nohách jej ležala taška. V ruke držala bochník chleba a pol palice varenej klobásy. Plakala.
- „Čo sa stalo?“ spýtala som sa.
Babička mlčala a potom povedala:
- „Nemáš nôž v aute, dieťa? Chcela by som ti odkrojiť kúsok klobásy, lebo vidíš… To je veľa.“
Priniesol nôž. Nakrájali sme chlieb aj klobásu. Stará mama zvyšok opatrne vložila do vrecka s cereáliami, cestovinami a mandarínkami.
- „Tak prečo plačeš?“ spýtala som sa znova.
- „Neviem, dieťa moje,“ odpovedala babka Mária a vyrozprávala mi príbeh, ktorý si práve prečítala vyššie.
Odhrýzala si malé kúsky chleba, potom klobásu… A na lícach mala slzy.
Neviditeľný svedok
Stalo sa to v našom meste Trenčín. To dievča sa volá, ako hovorí stará mama Mária, Vierka. Jej otec sa volá Marek. Jej mama bola tiež v obchode, pomáhala s nákupom.
Nepochybujem, že tam bol aj Pán. Stál na rohu obchodu a objímal starú pani. Tá jedla a… ticho plakala.
