dôle Ide o návyky či znalosti, ktoré nie sú vrodené, to znamená, že sa ich môžu naučiť.

Je ťažké uveriť, no to, čo vie dieťa vo veku 5 rokov, dokáže vo vysokej miere ovplyvniť jeho budúce šance na úspech. Štúdia bola uverejnená v časopise American Journal of Public Health v roku 2015.

Reč je o sociálnych a emocionálnych návykoch – prečo sú také dôležité?

Výskumníci sa pýtali učiteľov v materských školách na sociálne a emocionálne zručnosti detí. Učitelia diskutovali o tom, nakoľko sa ich deti vedeli deliť, načúvať iným, riešiť problémy s ich vrstovníkmi a ako počúvali.

Vedci potom sledovali tie isté deti, no už o niečo neskôr, keď sa z nich stali mladí ľudia. Zistili, že deťom s najvyšším sociálnym a emocionálnym skóre z čias škôlky sa darilo celkovo dobre.

Schopnosť oceniť, zvládať svoje emócie a správanie sú základom súboru zručností, ktoré sa často nazývajú sociálno-emocionálne.  U týchto detí je 2-násobná vyššia pravdepodobnosť že sa dostanú na vysokú školu ako aj to, že do 25.roku života získajú dobrú prácu.

Avšak deti, ktoré mali ťažkosti so spoluprácou, nevedeli, ako počúvať a riešiť konflikty, s nižšou pravdepodobnosťou ukončili strednú školu, nehovoriac o univerzite. Mali väčšiu pravdepodobnosť, že budú mať problémy so zákonom, ako aj to, že sa nevyhnú užívaniu psychotropných látok.

Ak máme všetky dôkazy potvrdzujúce dôležitosť týchto spomínaných zručností, prečo stále investujeme väčšinu našich zdrojov do výučby akademických zručností? Nepomôžu našim deťom stať sa emocionálne kompetentnými a preto sa o to budeme musieť postarať my bez toho, aby sme sa spoliehali na školu.

Nemusíte panikáriť, ak už vaše dieťa ukončilo materskú školu. Môžete to precvičovať v akomkoľvek veku – hlavnou vecou je, dať deťom možnosť precvičovať sa v každodennom živote.

Kľúčové zručnosti

• Sebapoznanie: schopnosť rozpoznať svoje vlastné emócie a vytvoriť spojenie medzi svojimi pocitmi, myšlienkami a správaním.
• Sebaovládanie: schopnosť konštruktívne zvládnuť svoje emócie, myšlienky a správanie.
• Sociálne povedomie: schopnosť postaviť sa na miesto druhého človeka a prejaviť empatiu.
• Komunikačné zručnosti: schopnosť vytvárať a udržiavať zdravé vzťahy.
• Zodpovednosť pri rozhodovaní: schopnosť robiť správne rozhodnutia vzhľadom na vlastné správane a spoluprácu s ostatnými.

Cvičenia

Kniha „13 vecí, ktoré inteligentní rodičia nerobia“ popisuje konkrétne cvičenia, ktoré učia deti všetkých vekových kategórií, aby zvládli svoje emócie a zlepšili svoje sociálne zručnosti. S pravidelnou praxou môžu deti rozvíjať svoje duševné svaly, ktoré potrebujú na dosiahnutie najväčšieho potenciálu.

Takto vyzerá zopár jednoduchých cvičení, ktoré môžu vášmu dieťaťu pomôcť rozvíjať emocionálne schopnosti:

1. Pomenujte pocity vášho dieťaťa. praktizujte frázy ako „Zdá sa, že dnes si smutný“ alebo „Dnes nie si vo svojej koži.“ Nakoniec sa dieťa naučí vyjadrovať svoje pocity aj bez vašej pomoci.
2. Potvrďte pocity vášho dieťaťa. Odolajte nutkaniu povedať mu niečo ako: „Upokoj sa, na tom nezáleží.“ Namiesto toho mu povedzte: „Vidím, že si naozaj rozčúlený.“ Bez ohľadu na to, či si myslíte, že jeho emocionálna odpoveď nekorešponduje s danou situáciou, naučte dieťa, že skúsenosti s rôznymi pocitmi sú úplne bežné!
3. Naučte ich súcitu. Povedzte: „Ukáž mi, ako sa cítil ten chlapec, keď si ho udrel.“ Keď sa na tvári dieťaťa objaví smútok alebo hnev, aspoň na chvíľu zažije takýto pocit vo svojom vnútri. Postupne sa z neho stane empatickejší človek, čo je kľúčovým prvkom spoločenského úspechu.
4. Dovoľte, aby vaše dieťa zažilo pocit nepríjemných emócií. Nie je na tom nič zlé, ak to sú pocity nudy, hnevu, strachu alebo samoty. Naučte ho, aby sa vedelo vyrovnať s nepohodou. S vašou podporou sa dieťa naučí, že nepríjemné emócie sú tolerovateľné.
5. Opravte správanie, nie emócie. Vysvetlite mu, že hnev je normálny, no agresivita už nie. Naučte dieťa, že nahnevanie neznamená kričanie. Disciplína je najlepším spôsobom riešenia emócií.

Bez ohľadu na to, či má vaše dieťa 4 alebo 14 rokov, urobte z týchto cvičení súčasť každodenného života. Takto dieťaťu dávate nástroje, ktoré bude v budúcnosti potrebovať na dosiahnutie najväčšieho potenciálu.

A čítať a písať sa naučí aj tak!

zdroj: Inc. foto: pexels.com

Zaujal Vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Ďakujeme 🙂

Keď sa muž stane otcom, jeho život sa raz a navždy zmení. Nič nedokáže zatemniť takúto radostnú udalosť, jedine úmrtie najbližšej osoby – jeho manželky. Kde nabrať silu na prežitie tohto smútku? Prečítajte si úprimný príbeh čerstvého otecka a nešťastného vdovca.

„Moje dieťa sa narodilo pred týždňom. Manželka mi dala krásnu dcéru.

Dlho sme snívali o dieťati, ale dlho sa nám to nedarilo. Keď nakoniec otehotnela, bola som v siedmom nebi. No dnes žiaľ moja milovaná manželka opustila tento svet.

Píšem tieto riadky, len aby som sa nezbláznil. Nerozumiem, čo ďalej a ako sa vyrovnať s týmto smútkom. Nevedeli sme, že moja žena mala zdravotné problémy.

Ochorenie sa objavilo v akútnej forme, iba týždeň pred pôrodom. Lekári nám neposkytli žiadnu záruku, ale ubezpečovali nás, že s dieťaťom bude všetko v poriadku.

unsplash

Lekári povedali, že jediným východiskom je cisársky rez, a potom je potrebné okamžite začať s liečbou. Tú noc som sedel pri manželkinej posteli a z času na čas jej vlhčil tvár vodou. Dýchala ťažko a sotva otvorila oči. Zrazu na mňa pozrela a povedala: „Mária.“ Bolo mi strašne, ale všetko som pochopil.

Prežili sme spolu 10 šťastných rokov.

Nie je to tak dávno, čo sme sa presťahovali do zahraničia, chceli sme začať úplne od nuly. Obidvaja sme sa venovali tvoreniu: moja žena písala nádherné básne a prózy a ja som kreslil. Rád som sledoval, ako si krúti vlasy a hryzie ceruzku, keď sa jej v hlave rodili nové riadky. Žila tým a snívala o vydaní svojej knihy.

Narodenie dcéry

Naša Mária sa narodila predčasne a okamžite ju vzali na špeciálne oddelenie, kde sa starajú o takéto deti. Moja žena bola v tom čase na jednotke intenzívnej starostlivosti.

Snažil som sa nemyslieť na to, čo ma čaká, pretože som donedávna veril, že lekári dokážu moju manželku zachrániť. Ostal som celý ten čas v nemocnici, nešiel som ani domov. Vedel som, že by to tam bolo ešte horšie.

unsplash

Manželka bola dlho v bezvedomí. Ale neustále som jej rozprával o našej dcérke. V tom čase som sa ani necítil ako otec. Bol som ako spojenie medzi matkou a dcérou. Ale cítil som, že to nestačí. Vyčítal som si, že nemôžem robiť nič iné.

Od pôrodu uplynul týždeň. Lekár povedal, že manželku musia odpojiť od prístrojov.

Sedel som vedľa nej a nedokázal som na nič myslieť.

Ja sám som bol v akejsi kóme. Keď som sa v tú noc vrátil domov, všetko mi ju v byte pripomínalo. Pozeral som sa na jej veci, zošity, perá a nevedela som, čo s nimi.

Prvýkrát som sa úplne ponoril do smútku za milovaným človekom. Potom som si však začal uvedomovať, že mám dcéru a len ja sa o ňu môžem postarať. Uvedomil som si, že predstavovala úplný opak odchodu mojej ženy. A zároveň sa stala jej pokračovaním.

unsplash

Keď sa naša Mária prvýkrát opýtala, kde je jej mama, povedal som jej pravdu. Dcéra akoby vedela všetko sama, ale len chcela, aby som jej o tom povedal. V tej chvíli sme sa ešte viac zblížili. Život je nepredvídateľný a niekedy ho nemôžeme ovplyvniť. Ale je v našich silách prijať všetky testy a ísť ďalej. Najmä ak existuje človek, pre ktorého to musíte urobiť.“

Neexistuje univerzálny recept na žiaľ. Niekto na to bude potrebovať pomoc príbuzných alebo špecialistu. A niekto bude schopný nájsť v sebe silu a nový zmysel života.

Bez ohľadu na to, aké je to ťažké, v prvom rade je dôležité vyrovnať sa s tým, že to už nikdy nebude také, ako predtým. Ľudia trpia roky, pretože nedokázali akceptovať odchod milovaného človeka, no je hlúpe odolávať tomu, čo nemôžeme zmeniť. Súhlasíte?

Zdroj: takprosto.cc

Zaujal Vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Ďakujeme 🙂