Jablčný ocot na šediny, soda píling na tvár, polievky na chudnutie. Ale aj to, ako sa elegantne obliekať, čo s čím zladiť alebo ako si kúskami zo šatníka ubrať vek.
V novinke Byť ženou je úžasné v každom veku ponúka Emma Tekelyová množstvo užitočných rád a tipov.
Nadväzuje na svoj prvý bestseller Byť ženou je úžasné z roku 1998. Odpovedá na citlivú otázku, či byť ženou je naozaj úžasné v každom veku. Prezrádza, ako sa priatelí s rokmi ona, čo robí pre svoj vzhľad a kondíciu, aby bola plná energie a každý deň mala dôvod na radosť, aby ju pribúdajúce roky tešili a dávali zmysel. 

Emma Tekelyová je stále plná života, optimistická, nabudená, snaží sa na svet dívať pozitívne, aj keď prídu nejaké starosti, problémy, lebo je to o vás, ako si to zariadite. Tento postoj mi je veľmi sympatický, sám sa snažím takto žiť a tak som sa jej spýtal, kde sa ona nabíja. Kde sa to v nej berie?

„Pravda je, že nemám 20 ani 30, ale cítim, že som to konečne ja. A ten pocit je úžasný, chcela by som ho dopriať každej žene. Pretože aj do zrkadla sa už pozerám inak. Viem, že krása je hlavne výsledok mojej energie. Túto novú knihu som napísala práve preto. Mnohé ženy tvrdia, že tá či oná moderátorka je stále krásna, lebo má peniaze, dá si všeličo upraviť a vizážisti ju vedia pekne upraviť. Ale je to obrovský omyl, pretože dvadsiatku si na 50-ročnú tvár nenatrieš,“ tvrdí Emma Tekelyová.  

Kniha Byť ženou je úžasné v každom veku vyšla vo vydavateľstve Ikar a učí ženy takpovediac dozrievať. Cítiť sa krásnymi bez ohľadu na vek, či ďalšie čísla, ktoré súvisia s vaším telom. Táto kniha je tak trochu aj terapiou. „Vek nie je dôležitý. Ako sa žena cíti, tak vyzerá. Každá z nás má v sebe slnko, len ho rozsvietiť,“ dodáva Emma.  

Prečítajte si krátky úryvok z jej knihy:

„Človek svoje telo klame, podvádza, ale neoklame, aj keď si myslí, že je múdrejší a nesmrteľný. Spať sa nedá do zásoby a stres prekonať ďalšou a ďalšou prácou je hotová pohroma. Stačil jeden večierok a dávala som sa dokopy týždeň, hoci hrdinsky som tvrdila, že to je chrípka. Priznávam, že vek som často hodila na chrípkový vírus, hoci mojím najväčším želaním bolo stratiť občiansky preukaz a vrátiť roky nevyčerpateľnej energie. Dnes viem, že bol najvyšší čas, aby som niečo zmenila. Najvyšší čas, aby sa vo mne znova rozprúdila životodarná energia. Aby som vedela, prečo žijem. A prišlo to. Samo od seba. Náhoda? Keď som kedysi čítala o vizualizácii myslenia, akože samy sme strojcom svojho šťastia, zalomila som rukami, pánabeka, zasa nejaký americký blud. Ale nie. Pár mesiacov pred tým, než som obrátila svoj život naruby, som stratila najvzácnejšieho človeka, zomrel môj milovaný otec. Zasiahlo ma to tak, že som sa vrhla ešte viac do práce. Život ťa naučí! hovorievala moja mama. Na to som sa vždy pousmiala, aká fráza. Ukázalo sa, že keď je učiteľom život s veľkým „Ž“ … len vtedy konečne pochopíme, čo to znamená, keď sa veci dajú do pohybu, keď sa srdce zachveje, keď ťa odrazu niekam ťahá, keď zo srdca spadne balvan, keď sa ti dýcha ľahšie a keď po búrke vyjde slnko. A že napriek všetkým obavám a pochybnostiam je lepšie urobiť krok dopredu než späť. Veci v mojom živote sa dali do pohybu až-až, ale každá nová katastrofa ma priviedla bližšie k sebe. 

Zaujal Vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Ďakujeme 🙂

Aj keď nám do vianočných sviatkov ostáva nejaký ten týždeň, mnohým ľuďom už vianočný stromček spríjemňuje dlhé zimné večery. Vianoce sa nesú v atmosfére svetielok, čo potvrdila aj prezidentka Zuzana Čaputová. Hlava našej krajiny rozsvietila vianočný stromček už aj pred Prezidentským palácom, s čím sa podelila aj na sociálnych sieťach. Stromček bol rozsvietený počas osláv obľúbeného detského sviatku – na Mikuláša.

“Rozsvietili sme vianočný stromček pred Prezidentským palácom. V normálnych časoch by tu so mnou bola kopa detí a zažínali by sme stromček spoločne. Dnes som symbolicky pozvala aspoň jednu rodinu. Manželov Juraja a Sabinu Smahovcov s ich synom Samkom. Juraj Smaha je lekárom na covidovom oddelení. Sabina Smahová zas pracuje ako detská onkologička. Chcela som práve im venovať trochu vianočnej atmosféry lebo oni, rovnako ako tisíce zdravotníkov a zdravotníčiek po celom Slovensku, nebudú mať úplne pokojné Vianoce. Lekári, lekárky, sestry a ďalší zdravotnícky personál prinášajú obetu, ktorá je pre mnohých nepredstaviteľná. Aspoň takýmto spôsobom im chcem poďakovať. Moja vďaka patrí aj všetkým tým profesiám, ktoré majú službu alebo pracovnú zmenu práve počas vianočných sviatkov. Svetlo vianočného stromčeka, ktoré sme spolu zasvietili, nech je pre nás všetkých nádejou, že spoločne tieto ťažké časy zvládneme. Vianočný stromček pred Prezidentským palácom pochádza z Bukovej pri Trnave.”

No Title

No Description

Zdroj: instagram/zuzana_caputova

Zaujal Vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Ďakujeme 🙂

„Ak hľadáte knižku, ktorá vám poskytne príjemný únik z reality, začítajte sa do tejto čarovnej rozprávky pre veľkých i malých,“ odporúča New York Times. 

Povznášajúci príbeh Tuláci v Paríži je o nezvyčajnom priateľstve koňa, psa a malého chlapca. Je to nádherná oslava zvedavosti, dôvtipu a túžby všetkých bytostí, ľudských i zvieracích, po pravej láske, priateľstve a slobode.

Keď sa raz podvečer na dostihovú dráhu neďaleko Paríža znesie súmrak, bystrá, temperamentná kobylka Paras zistí, že dvierka jej boxu v stajni sú otvorené, a zatúla sa až do Mesta svetla.

Pouličný ruch, neznáme zvuky a pachy ju ohúria, ale nevystrašia. Čoskoro sa na svojich bezstarostných potulkách Parížom zoznámi s elegantným nemeckým stavačom Fridou, ktorá ovláda umenie prežiť na uliciach veľkomesta. Spolu sa utáboria v parku Champ de Mars, ktorého bujná zeleň im poskytne vhodný úkryt. Spoločnosť im robí párik hašterivých kačíc a ostrieľaný, svetácky havran Raoul. Všetko sa však zmení, keď Paras stretne osemročného chlapca Étienna a objaví novú, netušenú tvár Paríža: spustnutú mestskú vilu obrastenú brečtanom, kde Étienne žije v ústraní so svojou takmer storočnou prastarou mamou.

Blíži sa zima, na parížskych uliciach pribúda vianočná výzdoba a nezvyčajné priateľstvo zvierat a ľudského mláďaťa prekvitá. Ale ako dlho môže malý chlapec schovávať konského utečenca bez toho, aby vzbudil pozornosť Parížanov?

Tuláci v Paríži je čarovný imaginatívny príbeh o túžbe po skutočnej láske a slobode. Pohladí vás po duši, pôsobí ako balzam v súčasnom zložitom období. Miestami vás rozosmeje, pobaví a som si istý, že keď si doň skutočne ponoríte, aspoň na chvíľu si budete užívať skutočnú bezstarostnosť.

JANE SMILEY 

Americká spisovateľka, autorka mnohých bestsellerov a držiteľka viacerých významných ocenení vrátane Pulitzerovej ceny za beletriu v r. 1992 (za román A Thousand Acres). Žije v Carmel Valley v severnej Kalifornii a okrem písania sa venuje chovu koní.

Začítajte sa do novinky Tuláci v Paríži:

Paras vyhrala dostihy. S veľkou radosťou preskočila všetky prekážky, mala pocit, že je vo vynikajúcej forme. Gaštanový valach, ktorý skončil na druhom mieste, za ňou zaostal tak ďaleko, že ani nepočula dupot jeho kopýt (pravda, istú zásluhu na tom mali aj kričiaci diváci). Cez cieľovú čiaru takmer pretancovala. Všetci sa veľmi tešili — džokej z nej zoskočil saltom vzad, ošetrovateľka ju pobozkala, od svojej trénerky Delphine dostala objatie a tri kocky hnedého cukru a neskôr, keď sa upokojila a vychladla, aj obrovskú dávku chutnej mrkvy.
Boli to posledné preteky nielen v ten deň, ale aj za celý rok — bol začiatok novembra. Dodávka odviezla štyri kone ešte pred dostihmi a mala sa vrátiť po ňu, ale meškala. Stajňa bola prázdna a jej ošetrovateľka Rania povedala, že si odskočí na toaletu. Prečo sa nevyciká priamo tu v stajni? pomyslela si Paras, no na túto otázku nikdy nedostala odpoveď.
Na rozsiahlu zeleň dostihovej dráhy v parížskej štvrti Auteuil zosadal súmrak. Z prekážok ostali len tmavé obrysy, črtali sa na pozadí stále zelenej trávy. Kým Paras obdivovala tento výhľad, oprela sa o dvierka svojho boxu ako už veľakrát, no tentoraz sa prihodilo niečo, čo sa ešte nikdy nestalo — dvierka sa otvorili. Po krátkom zaváhaní opatrne vyšla na jemný vrždiaci štrk a odfrkla si. Všade bolo ticho.
Videla, že všetky boxy sú tmavé a prázdne. Jedinou jasnou farbou široko-ďaleko bola žiarivá zeleň dostihovej dráhy. Pri pohľade na ňu si Paras najprv netrúfala vydať sa do neznáma. Ale bola to veľmi zvedavá kobylka.
Pri nohách jej ležalo niekoľko predmetov, ktoré tam nechala Rania — ošetrovateľský kufrík plný kief, Parasina modrá prikrývka a čosi, čo sa podľa jej informácií volá kabelka. To jediné Paras zaujalo — už videla veľa kabeliek a často o nich počúvala. Práve vyhrala dostihy a vedela, že má dostať odmenu — možno je to práve táto kabelka. Sklonila hlavu, oňuchala ju a našla rúčku. Zdvihla kabelku a odklusala z pozemku pred stajňou na dostihovú dráhu. Hoci práve odbehla dlhé preteky so štrnástimi prekážkami, bola plná energie. Vyhodila nohy do vzduchu a zaerdžala. 

Zaujal Vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Ďakujeme 🙂