A vysvetlite to aj učiteľom.
Vždy hovorím, že som v prvom rade matkou troch detí a v druhom rade detskou psychologičkou, píše Dr. Liz Mateis na portáli The Mighty.
Pracujem s množstvom detí, mladými ľuďmi (a ich rodinami) s ADHD, úzkosťou a poruchami učenia. Takisto som členkou materskej komisie v škôlke, kde sa učia deti s týmito a inými poruchami. Pracovala som ako školský psychológ v štátnej škole a dávala deťom odporúčania.
Počas svojej praxe som stále počúvala, ako sa rodičia sťažujú, že nerozumejú a nevedia oceniť ťažkosti, ktorým čelia ich deti.
Čo je to porucha učenia?
Poruchy učenia, dysfunkcia senzorickej integrácie, úzkosť, ADHD (a mnoho ďalších porúch) nie sú viditeľné. Jedinečnú skladbu každého dieťaťa určuje jeho prostredie (rodičia, učitelia, lekári, psychológovia atď.), ale nemožno ho predvídať vopred, mení sa a nie je sprevádzaný súborom inštrukcií.
Čo to znamená pre vás, ako pre rodiča dieťaťa s neviditeľnou poruchou? Fakt, že musíte brániť práva svojho dieťaťa, kým sa to naučí samé. To znamená, že budete musieť oboznámiť s problémom aj učiteľa, riaditeľa aj družinárku svojho dieťaťa, pretože jeho silné a slabé stránky nemusia byť zrejmé a často sú nepochopiteľné.
Poviem vám príhodu, keď som sa dobrovoľne zúčastnila hodiny matematiky mojej dcéry, keď bola prváčka.
Najmilší chlapec s ADHD si chcel pozrieť knihu z rozprávky Zvedavý George. Učiteľka stála nad ním so stopkami: „Vyber si knihu. Máš na to 3 minúty. Už si si vybral? “
Chúďatku nedala ani čas na premyslenie. Videla som ako nervóznie, a to vďaka profesionálke, ktorej úlohou bolo mu pomôcť s výberom.
Nebudem klamať, táto situácia ma rozčúlila. Vedela o jeho diagnóze a oboznámila sa s jej vlastnosťami (dúfam), ale súčasne ho zahovorila a nedala mu možnosť porozmýšľať nad výberom. Chlapec bol čoraz úzkostlivejší.
Bála som sa aj ja. Preto som si sadla vedľa neho na zem, pozrela sa mu do očí a povedal: „Je pre teba ťažké si dnes vybrať?“
On odpovedal: „Áno.“
Spýtala som sa ho : „Ako ti môžem pomôcť?“
Povedal: „Už som si prečítal všetky knihy o zvedavom Georgeovi, takže si nemám čo vybrať.“
Spýtala som sa ho : „Možno si chceš prečítať nejakú inú knihu?“
Povedal že nie.
V skutočnosti uviazol. Nikto sa ho nepýtal, prečo je to pre neho také ťažké vybrať si knihu. Ale nad hlavou visel časovač a tento tlak vyviedol z miery nás oboch!
Hrozila mu návšteva psychológa kvôli problémom správania, ale nevedela som, ako tento problém vyriešiť.
Chlapec čoraz viac strácal nad sebou kontrolu. Začal vyhadzovať knihy z police. Už som sa na to nemohla pozerať.
Povedala som učiteľke: „Vypnite stopky a poďme s ním diskutovať. On si nevie dať rady.“
Odpovedala: „Vy mu pomáhate. Musí si vybrať. “
Nevedela som, čo jej na to povedať. Pozrela som na chlapčeka spýtala sa ho, ako to vyriešime.
Povedal: „No, môžem si vziať knihu, ktorú som už čítal.“
Odpovedala som: „Skvelý nápad! Tak to urob! “
Pri pohľade na tento prípad som si uvedomila, že chlapca v skutočnosti trestali za jeho inakosť. Mal učiteľku, ktorú priraďujú v prípade, ak dieťa potrebuje behaviorálnu, emocionálnu, sociálnu alebo vzdelávaciu podporu. Bolo však zrejmé, že považovala jeho problém správania a jeho správanie za úmyselné a manipulačné.
Nie som neurobiológ, ale viem, že za ADHD a úzkosťou stojí neurochemická nerovnováha a že pri ADHD a poruchách učenia sú pozorované zmeny v štruktúre mozgu. Takéto poruchy sa nelíšia od cukrovky, v ktorej podžalúdková žľaza nevyrába dostatok inzulínu. Ale nikto nebude od diabetika požadovať: „Len požiadajte svoj pankreas, aby produkoval viac inzulínu. Vedľa! A čo najskôr! „
Je samozrejmé, že je nespravodlivé zakázať dieťaťu urobiť si prestávka alebo mu vziať body v hre, keď sa pokúša splniť požiadavky, ktoré pre neho nie sú možné. Je hlúpe očakávať, že sa dieťa zrazu začne správať „podľa očakávania“ iba preto, že od začiatku školského roka už uplynuli tri mesiace.
Je to nereálne. Rovnako ako človek na invalidnom vozíku nemôže vyjsť po schodoch, dieťa s ADHD, úzkosťou alebo poruchou učenia sa nemôže učiť bez každodennej podpory. S najväčšou pravdepodobnosťou sa to časom zmení, ale podpora, chvála a voľba je oveľa lepší spôsob, ako to dosiahnuť, než časové rozvrhy a tresty.
Stručne povedané: netrestajte dieťa za jeho odmietnutie. Robte ústupky a pomôžte mu vyrovnať sa s týmto nedostatkom.
Ak sa vám zdá, že vlastnosti vášho dieťaťa spôsobujú nedorozumenie, stretnite sa s jeho učiteľom a ponúknite mu možnosti na riešenie ťažkých momentov, ktoré sa objavia v priebehu štúdia.
Napríklad dieťaťu nechajte čas oddýchnuť si medzi hodinami. Dávajte mu každodenné úlohy, ktoré zvýšia jeho sebavedomie. Nechajte ho vyriešiť situácie.
Ktoré dieťa chce chodiť do školy každý deň a trpieť? Nie. Nikto sa nechce každý deň trápiť bez toho, aby na oplátku nedostal pochvalu.
Pomôžme našim deťom lepšie sa spoločne učiť!
Zaujal Vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Ďakujeme 🙂
